Scarlet Press, London, 1993.

Kniha „Ženy a bisexualita” od spisovatelky a bisexuální aktivistky Sue George je jedním z mála zodpovědných pokusů o zpracování tohoto složitého tématu. Základem jejího textu jsou výsledku průzkumu, který provedla mezi 142 bisexuálními ženami ve Velké Británii. Kromě těchto jedinečných informací však také nabízí úvod do historie chápání bisexuality a historie souvisejících sociálních a politických kontroverzí. I tyto teoretické kapitoly jsou zajímavě oživovány množstvím citací shromážděných odpovědí.

V první kapitole se zabývá negativním obrazem, který bývá s bisexualitou spojován. Hledá jeho kořeny v problematických vztazích bisexuálních žen nejen s heterosexuální majoritou, ale i s částí lesbické komunity. V této části stejně jako některých dalších kapitolách  klade autorka důraz zejména na britské a v menší míře i na americké reálie, což může být českým čtenářkám poněkud vzdálené. Druhá kapitola je věnovaná stručnému popisu teorií bisexuality, zatímco část třetí analyzuje vztah mezi bisexualitou a feminismem.

 „Žít jako bisexuálka” je název čtvrté, nejrozsáhlejší a nejpoutavější části knihy. Zde autorka prezentuje výsledky svého podrobného průzkumu. Věnuje se všem podstatným aspektům života bisexuálních žen, jako jsou například coming out, manželství, výběr partnerů či vztah k lesbické komunitě. Prezentované údaje je nutno samozřejmě brát s rezervou, neboť se jedná o sice významný, avšak nikoliv zcela reprezentativní vzorek bisexuálních žen.

Sedm životních příběhů bisexuálních žen tvoří kapitolu následující, která ještě více než předchozí ukazuje, jak různorodá zkušenost se může skrývat pod nálepkou lesbická žena. Navazující kapitola se pak zabývá rozborem jednotlivých definic bisexuality na základě odpovědí žen zúčastněných na výzkumu. Autorka se zde snaží ukázat některé základní životní vzorce, kterými se řídí různé typy bisexuálních žen. Knihu uzavírá kapitola věnovaná politickým aspektům bisexuální identity, což je u nás zatím téměř neznámé téma.

Jedná se o průkopnickou práci, která se bez předsudků pokouší zmapovat život této málo viditelné minority. Může být velmi užitečná pro ženy, které se považují za bisexuální, i pro ty, které mají za sebou bisexuální zkušenost a nejsou si jisté, jak ji chápat. Právě tak může být ale užitečná i pro další lidi, kteří přicházejí s bisexuálními ženami do styku, zejména pak pro lesby. Pomůže jim alespoň částečně porozumět složitému světu bisexuality, který bývá spojován s mnoha mýty a negativními stereotypy.

ZDROJ:Olga Pechová, vyšlo na http://www.bengales.cz/les-veda/bisexuality.phtml  28.5. 2005

Recenzia je uverejnená s láskavým poskytnutím a dovolením autorky.

© všetky práva vyhradené. Text, ani jeho časti nie je možné šíriť ďalej bez súhlasu autorky.

To by ma veľmi zaujímalo, tak ak máte chuť a pár minút čas podeľte sa o svoje valentínske zážitky alebo predstavy a sny. 

Všetky príspevky v mini-súťaži queeringu na valentínsku tému – “teplá romantika ?!” zverejníme na Queeringu

Za najlepší príbeh venujem víťazke, resp. víťazovi knižku,  niečo sladké pod zub a pozvanie na coffee (v blave).

Príspevky zasielajte najneskôr do 28. februára 2008 na queering@gmail.com  

Historie pojmu

Pojem bisexualita zpopularizoval na počátku dvacátého století zakladatel psychoanalýzy Sigmund Freud. Zpočátku ho ovšem používal především ve smyslu psychické androgynie čili oboupohlavnosti, zatímco sexuální přitažlivost k oběma pohlavím byla pouze sekundárním znakem. Androgynie jako symbol úplnosti je mimořádně silné téma, které se objevuje v mnoha mytologiích. Dodnes sporadicky přetrvává ztotožňování androgynie s bisexualitou, které bylo v první polovině dvacátého století běžné. Freud předpokládal, že bisexualita je univerzální fází ve vývoji lidského jedince před tím, než se vytvoří zralá identita v souladu s jeho genitálním pohlavím.

Sám Freud se později již k bisexualitě jako tématu příliš nevracel. Jeho žák Wilhelm Stekel však věnoval této problematice celou knihu, ve které se hlásil k dodnes přetrvávajícímu názoru, že bisexualita je přirozený stav lidské duše. Pouze bisexuální lidé jsou podle Stekela plně psychicky zdraví, neboť nemusejí vytěsňovat ani homosexuální ani heterosexuální komponentu. Později však v psychoanalýza převládla snaha považovat Freudovy názory na bisexualitě za zavádějící a ta se na dlouho vytratila z aktuální psychoanalytické terminologie.

Pojem bisexualita používala i většina významných sexuologů z první poloviny dvacátého století jako například Ellis, Hirschfeld a Krafft-Ebing. Ačkoliv nevznikla žádná univerzální definice bisexuality, přesto se většina odborníků dívala na bisexualitu jako na spíše výjimečný jev. Důvodem byl patrně mimo jiné důraz na biologické aspekty sexuálního vzrušení a nedostatečný zájem o další prvky sexuální identity, což vedlo také k jen malému zájmu o ženskou sexualitu. Za bisexuální byli považování zpravidla jen ti lidé (téměř vždy to ale byli muži), kteří měli vnitřní potřebu sexuálních vztahů s oběma pohlavími současně nebo jen v průběhu krátké doby.

Tento názor později převzala i česká sexuologická škola počínaje pracemi Kurta Freunda z padesátých a šedesátých let. Dodnes podle většiny českých sexuologů není bisexualita považována za samostatnou sexuální identitu. Tento názor vyjádřili například Antonín Brzek a J. Pondělíčková-Mašlová ve své knize Třetí pohlaví z roku 1992. V současnosti však v tomto směru přetrvává spíše mlčení a v české psychologii prostě není bisexualita brána jako téma.

Daleko složitější vývoj proběhl v posledních desetiletích ve světě. Ačkoliv přesvědčení o neexistenci nebo výjimečnosti bisexuality převládlo i tam, přesto byl tento vývoj méně jednoznačný. Nejvýznamnější osobností, která hájila existenci bisexuality nikoliv jako vzácné výjimky, nýbrž jako běžného, ne-li převládajícího stavu, byl americký vědec Alfred Kinsey, známý svými průzkumy sexuálního chování Američanů ve čtyřicátých a padesátých letech.

Z těchto jeho studií pochází i populární údaj o čtyř procentech výlučně homosexuálních lidí v populace. Méně známo je, že podle jeho závěrů měla za sebou třetina mužů a zhruba poloviční počet žen homosexuální zkušenost. Z toho by vyplývalo, že bisexuální chování v nejširším slova smyslu se blíží statistické normě. Tyto jeho výsledky však nebyly podloženy kvalitní metodologií, a proto věc bisexuality začala opět upadat v zapomnění.

Ačkoliv liberální šedesátá léta učinila alespoň pro část společnost z bisexuality opět téma k diskusi, situace se nevyvíjela pro bisexuální lidi příznivě. V sedmdesátých letech byla bisexualita kritizována z řad aktivistů gay a lesbického hnutí jako kompromis s většinovou společností. Ještě větší tlak byl proti bisexualitě veden z pozic radikálního lesbického feminismu, který byl nakloněn chápat ženskou sexualitu jako přirozeně lesbickou. Rovněž většina odborníků považovala bisexuální chování a identitu za důsledek selhání při vytváření gay respektive lesbické identity. Počátkem osmdesátých let se bisexuální lidé navíc stali terčem kritiky jako nezodpovědný zdroj šíření nemoci AIDS. Ačkoli tato kritika byla vedena zejména proti mužům, měla negativní dopad i na bisexuálky.

Paradoxně i tato vlna kritiky měla vliv na to, že se z bisexuality stalo opět legitimní téma. Mezi psychology a sexuology přineslo zkoumání bisexuality zjištění, že se v mnoha případech opravdu může jednat o svébytnou a trvalou identitu. Mnoho dřívějších kritiků jako například psycholožka Vivienne Cass (autorka nejznámějšího modelu procesu coming outu), proto své postoje k bisexualitě zmírnilo a začalo ji akceptovat. Přestože se stále jedná mezi odborníky o kontroverzní téma, v mnoha sbornících věnovaných sexuálním minoritám se začaly objevovat příspěvky věnované speciálně bisexuálním lidem.

Rovněž gay a lesbické organizace se začaly chovat k bisexuálním lidem vstřícněji a začaly je zmiňovat ve svých názvech a programech. Dosavadní zkratka G/L (gayové/lesby) se začala objevovat v rozšířené verzi jako GLB (gayové/lesby/bisexuálové). Tento trend stále sílí i na počátku jednadvacátého století. Přesto jsou podle výzkumů bisexuální lidé méně akceptováni společností než gayové a lesby. Rovněž mezi příslušníky těchto minorit mnohdy přetrvává rezervovaný či odmítavý postoj k bisexuálním lidem, jak naznačily například bouřlivé diskuse u stolku bisexualita v kavárně na http://www.lesba.cz . Největším paradoxem ovšem je, že stále existují obrovské rozdíly v chápání toho, co vlastně bisexualita je nebo není.

Kdo je vlastně bisexuál(ka)?

Na začátku jakékoliv seriózní debaty o bisexualitě je velmi důležité si ujasnit, jak různě můžou sami sebe chápat bisexuální lidé či jejich okolí. V nejširším slova smyslu může být bisexuální člověk každý, kdo měl v průběhu svého života alespoň jeden homosexuální a alespoň jeden heterosexuální vztah, a to bez ohledu na to, o jak dávnou zkušenost se jednalo. Z pohledu celoživotního sexuálního chování by většina leseb (až devadesát procent) bylo vlastně bisexuálkami. To je nejširší definice bisexuality blízka představám Alfreda Kinseyho o sexuální orientaci jako kontinuitě.

V nejužším významu je bisexuální ten, kdo intenzivně potřebuje mít paralelní sexuální vztahy s muži i ženami. Tato definice je blízká například české sexuologické škole a splňuje ji jen málo lidí, kteří se sami označují za bisexuální. Třetí možností je považovat za bisexuální prostě ty lidi, kteří se tak cítí, což může být docela praktický způsob, avšak nepoví nám toho mnoho o tom, jací bisexuální lidé vlastně jsou.

Britská spisovatelka a bisexuální aktivistka Sue George se pokusila zaplnit tuto mezeru v průzkumu, který provedla mezi 142 britskými bisexuálními ženami, které reagovaly na její inzerci v mediích pro bisexuální ženy. Získala tak mnoho pozoruhodných informací, které zveřejnila v knize „Ženy a bisexualita” (recenze). Určitě nevypovídají zcela přesně o bisexuálních ženách jako celku, ale jedná se o jeden z mála přínosných příspěvků na téma, kdo vlastně jsou bisexuálky.

Z jejího výzkumu je zřejmé, že se jedná o skupinu žen s velmi různorodými osudy, které zde samozřejmě nemohu stěsnat do pár řádků. Přesto bych ráda uvedla alespoň několik nejzajímavějších zjištění. Především je zjevné, že negativní postoje společnosti vůči bisexualitě vedou mnohé ženy k odporu k této nepopulární nálepce. Proto se i v dotazníku určeném pro bisexuální ženy 34 žen z 142 definovalo jinak než jako bisexuálky. Zároveň se však ukázalo, že u těch, které se tak definovaly, šlo často o dlouhodobou záležitost (ze 108 žen různého věku uvedlo 26 žen, že se definují jako bisexuálky déle než deset let). Zhruba třetina všech účastnic průzkumu uvedla, že se alespoň po část svého života považovaly za lesby, přičemž 18 žen se cítí stále součástí lesbické komunity, zatímco 21 dalších se jí cítí pouze někdy.

Pokud se týká současných vztahů, tak zhruba třetina žen neměla v současnosti trvalý vztah, zatímco 26 žen mělo vztah se ženou a 68 mělo žen mělo vztah s mužem, přičemž z nich bylo 28 vdaných. Z odpovědí vyplývalo, že převaha vztahů s muži je dána především jejich snadnějším navazováním. Pokud se totiž týče preferovaného pohlaví sexuálního partnera, tak 37 bisexuálek preferovalo více ženy, pouze devět více muže – většina (96 žen) uvedla nějakou formu neutrální odpovědi. Ještě jednoznačnější byly odpovědi na otázku, zda cítí více emocionální intimity ve vztahu s ženou či mužem, kdy 92 bisexuálek uvádělo jako silnější vztahy se ženami a pouze 11 žen uvedlo jako silnější vztahy s muži.

Výzkum rovněž ukázal, že velká část bisexuálních žen nesplňuje onu na začátku uváděnou nejužší definici bisexuality (s potřebou paralelních vztahů s muži i ženami). Na otázku: Máte souběžné vztahy s více partnery? odpovědělo ano čtrnáct žen a 21 připustilo takové vztahy v minulosti, zatímco 72 žen odpovědělo ne (zbytek se nevyjádřil). Zkušenost se sexuálním stykem ve více lidech (například dvě ženy a muž) uvedlo 60 žen, avšak u většiny z nich se jednalo pouze o výjimečnou zkušenost. V odpovědi na otázku týkající se vztahu k monogamii jej více než třetina označila za pozitivní a další zhruba třetina za smíšený. Zkoumaný vzorek naznačuje, že bisexuálky sice pravděpodobně budou jako skupina o něco promiskuitnější než lesby, ale rozhodně se nejedná o typické chování. Navíc je třeba uvážit, že podobných dotaznících vyplňovaných dobrovolníky může docházet k nadhodnocení nekonvenčního sexuálního chování.

Jak však ukazují výzkumy veřejného mínění, tak bisexuální lidé jsou jako skupina výrazně méně oblíbení než lesby a gayové. Podobné postoje jsou typické i pro mnohé pracovníky pomáhajících profesí, jako jsou například psychologové, kteří bývají nakloněni spojovat bisexualitu s psychickou nevyrovnaností, přestože některé výzkumy naznačují, že bisexuální lidé nejsou o nic více psychicky nezralí než jiné skupiny populace. S kladným přijetím se bisexuálky mnohdy nesetkávají ani v lesbické komunitě. Důvodem může být jak nedůvěra k jejich loajalitě k lesbickému hnutí, tak osobně motivovaný odpor k bisexuálním lidem. V této souvislosti se někdy mluví o bifobii (protějšku homofobie), která je běžná u heterosexuální většiny i mezi částí gay a lesbické komunity.

Neochota mnohých leseb navazovat partnerské vztahy s bisexuálními ženami je samozřejmě jejich osobní rozhodnutí, na které mají plné právo. Existence potenciální konkurence v možném heterosexuálním partnerovi, který může nabídnout cestu k tradiční rodině, je pro mnoho leseb nepříjemnou skutečností. I z tohoto důvodu však bisexuální ženy mnohdy skrývají svou sexuální orientaci nejen v heterosexuálním, ale i v lesbickém prostředí.

Jak uvádí Sue George, bisexuálním ženám bývá často vyčítáno, že si nezodpovědně berou to lepší z obou světů, avšak zapomíná se na to, že ve skutečnosti jsou do jisté míry outsidery v každém z nich. Pro bisexuální lidi je tak mnohem těžší vyrovnat se se svou identitou a jejich vnitřní i vnější coming out proto přichází v pozdějším věku než u leseb. Vzájemná tolerance mezi lesbickými a bisexuálními ženami může usnadnit život oběma stranám, aniž by to muselo vést ke ztrátě identity kterékoliv z nich.

ZDROJ: Olga Pechová, http://www.bengales.cz/les-veda/bisexualita.phtml 3.6. 2005

Text je uverejnený s láskavým poskytnutím a dovolením autorky.
© všetky práva vyhradené. Text, ani jeho časti nie je možné ďalej šíriť bez súhlasu autorky.

Termíny bisexualita a homosexualita, v kritickej teórii čoraz častejšie nahrádzané termínom homoerotika, sú v ranom modernistickom európskom kontexte anachronizmom, pretože hoci ženy a muži mali skúsenosti s homoerotickými praktikami, neidentifikovali sa ako bisexuáli alebo homosexuáli. Marjorie Garber, odvolávajúc sa na práce Michela Foucaulta, v knihe Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life (Vice versa: bisexualita a erotika každodenného života) poukazuje na to, že až do prelomu 18. a 19. storočia homoerotika bola praxou, nie identitou.2

Michel Foucault v knihe The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction (História sexuality: Zväzok 1, Úvod) rozvíja tézu, že v dôsledku právnych, psychiatrických a lekárskych diskurzov v 19. storočí homosexuál už nebol iba „morfológiou s indiskrétnou anatómiou a potenciálne záhadnou fyziológiou”3, ale zrazu sa stal „persónou”, a to v momente, keď bol donútený podrobiť sa psychiatrickému vyšetreniu, ktoré vyžadovalo od psychiatra, aby popísal osobnú históriu pacienta a označil ho diagnózou „homosexuál”.
Vychádzajúc z Foucaultovej tézy, že sexualita je diskurzívne konštruovaná a regulovaná režimami moci, v tejto úvahe si kladiem nasledujúce otázky: Aké režimy moci sa podieľajú na vtláčaní bisexuality do mocenských diskurzov? Ako je bisexualita diskurzívne konštruovaná v súčasných akademických a mediálnych diskurzoch: ako identita (fluidálna alebo zafixovaná), ako sexuálna aktivita, alebo ako čosi iné?
Moje úvahy o diskurzívnej konštrukcii bisexuality, situované v kultúrnom kontexte Spojených štátov amerických, sú inšpirované prácami nasledujúcich autoriek a autorov: Michel Foucault (1976), Eve Kosofsky Sedgwick (1990), Judith Butler (1990), Marjorie Garber (1995), Maria Pramaggiore a Donald E. Hall (1996), Kristin Esterberg (1997), Katherine Sender (1998) a Lisa Henderson (1999).4

Diskurzy o bisexualite

Hoci v náboženských a právnych diskurzoch sa termín bisexualita nevyskytuje, implicitne sa tieto diskurzy vzťahujú aj na bisexuálne túžby a vzťahy, konštruujúc erotické túžby a sexuálne akty medzi príslušníkmi rovnakého pohlavia ako hriech, priestupok alebo zločin. Na rozdiel od náboženských a právnych diskurzov, psychiatrické, a najmä psychoanalytické diskurzy explicitne rozlišujú medzi termínmi bisexualita a homosexualita. Od prelomu 18. a 19. storočia erotické túžby voči príslušníkom rovnakého pohlavia začali byť v psychiatrických diskurzoch konštruované ako duševná choroba, označená diagnózou a „liečená” terapiou, ako aj rôznymi drastickými chirurgickými zásahmi. V roku 1973, v dôsledku nového empirického výskumu a pod vplyvom politického aktivizmu gejov, lesieb a bisexuálov a meniacich sa spoločenských noriem, Americká psychiatrická asociácia vyčiarkla homosexualitu z Diagnostickej a štatistickej príručky duševných chorôb DSM-III. Psychiatrické diskurzy sa však aj naďalej výrazne podieľali na diskurzívnej konštrukcii homosexuality a bisexuality. Príkladom je diagnóza tzv. ego-dystonickej homosexuality, ktorá bola v roku 1986 vyradená z DSM-III. Od sedemdesiatych rokov členovia Americkej psychiatrickej asociácie pracujú intenzívne na odstránení stigmatizácie homosexuality a hoci niektorí psychológovia a psychiatri aj naďalej vnímajú homosexualitu negatívne, empirický výskum a profesionálne normy vylučujú diagnostikovanie homosexuality a bisexuality ako psychopatológie.

Bisexualita je v Spojených štátoch amerických v súčasnosti čoraz explicitnejšie konštruovaná aj prostredníctvom mediálnych a akademických diskurzov. Vzhľadom na rastúci záujem akademickej vedy o bisexualitu a nárast v reprezentácii bisexuality v médiách je opodstatnené sa domnievať, že akademická veda a médiá zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu v diskurzívnej konštrukcii bisexuality. Stúpajúci počet vedeckých publikácií o bisexualite, vydaných v Spojených štátoch amerických v 90. rokoch, a zároveň rastúcu viditeľnosť reprezentácie bisexuality v médiách v tom istom období však podľa môjho názoru treba chápať vo vzťahu k politickému hnutiu za práva sexuálnych menšín, ktoré iniciovalo zmeny v americkej spoločnosti už pred viac ako tridsiatimi rokmi. Vzťah medzi aktivistickou praxou a mediálnymi a akademickými diskurzmi je predmetom mojich nasledujúcich úvah o diskurzívnej konštrukcii bisexuality.

Bisexualita v kontexte politického hnutia za práva sexuálnych menšín

Verejná prezentácia bisexuálnych identít v Spojených štátoch amerických sa začala okolo roku 1920, v období tzv. Harlem Renaissance, keď sa Harlem stal centrom afroamerického avantgardného umenia, džezu a gejskej subkultúry vychádzajúcej z hnutia New Negro (New Negro Movement). Prevažnú väčšinu harlemskej revitalizačnej subkultúry tvorili ženy a muži z radov afroamerickej intelektuálnej a umeleckej avantgardy ako napríklad Zora Neale Hurston, Bessie Smith, Josephine Baker, Langston Hughes, Wallace Thurman a Aaron Douglas. Eric Garber (1990)5 poukazuje na to, že bary a iné verejné priestory v Harleme (speakeasies, buffet flats, rent parties, costume balls) sa stali vyhľadávaným a niektoré aj etnicky/rasovo integrovaným prostredím na homoerotickú interakciu medzi mužmi a ženami z rôznych spoločenských vrstiev, vytvárajúc tak jednu z prvých príležitostí na artikulovanie objavujúceho sa povedomia sexuálnych menšín. Ekonomická kríza v roku 1929 náhle ukončila harlemskú revitalizáciu, a hoci v 30. a 40. rokoch afroamerická subkultúra sexuálnych menšín existovala v Harleme aj naďalej, stala sa oveľa menej viditeľnou a rasovo homogénnou subkultúrou.

Spoločenské zmeny v USA počas druhej svetovej vojny priniesli nielen nové príležitosti pre homoerotické vzťahy a identifikáciu, ale aj nové formy stigmatizácie, antihomosexuálne nariadenia a postihy homoerotických túžob a vzťahov v armáde aj v civilnom živote. Allan Bérubé (1990)6 opisuje metódy povinných psychologických vyšetrení, ktorých cieľom bolo identifikovať homoerotické sklony mužov a žien zaujímajúcich sa o prácu v armáde. Kým začiatkom 40. rokov sa homosexualite v armáde nevenovalo veľa pozornosti a tisíce gejov a lesieb vstúpilo bez problémov do armády, v polovici 40. rokov armáda rozpútala federálnu antihomosexuálnu kampaň. Začiatok a koniec vojny priniesol zmeny aj v spoločenskom akceptovaní lesbických vzťahov v civilnom živote – masové začlenenie žien do priemyselnej výroby počas vojny umožnilo odrazu miliónom amerických žien únik od patriarchálnych a heteronormatívnych vzťahov v rodinách. Ženy mali odrazu nielen príležitosť vykonávať dovtedy typicky mužské profesie, získať finančnú nezávislosť, ale aj príležitosť žiť v homosociálnom prostredí, ktoré umožnilo mnohým ženám prejaviť svoje homoerotické túžby. V povojnovom období, keď sa spoločnosť začala usilovať o znovuobnovenie heteronormatívneho statusu quo prostredníctvom masového prepúšťania žien zo zamestnania, odôvodneného tvrdením, že starostlivosť o deti a manžela je primárnym poslaním každej ženy, bary a kaviarne vo veľkých urbánnych centrách v USA boli takmer jediným verejným (hoci ani zďaleka nie bezpečným) prostredím pre nadväzovanie homoerotických vzťahov a afirmáciu homoerotických túžob a identít. Začiatkom 50. rokov, po vyradení tisícov gejov a lesieb z armády, FBI spustila civilnú antihomosexuálnu kampaň proti rastúcej gejskej populácii vo veľkých mestách, zatvárajúc gejské bary a spisujúc zoznamy homosexuálov a ľudí stýkajúcich sa s homosexuálmi. Mnohí vojnoví veteráni, ktorí boli vyradení z armády v dôsledku homosexuálnej orientácie, vytvorili dve organizácie: gejskú organizáciu Mattachine Society, založenú roku 1950 v Los Angeles, a lesbickú organizáciu Daughters of Bilitis, založenú roku 1955 v San Franciscu, ktoré predstavujú začiatky politického organizovania sexuálnych menšín v USA.
V 40. a 50. rokoch prostredie barov v San Franciscu, New York City a iných urbánnych centrách na západnom aj východnom pobreží USA ponúkalo lesbám a gejom príležitosť nielen na interakciu, ale aj na konfrontáciu s hostilitou a homofóbiou. Madeline Davis a Elizabeth Kennedy v knihe Boots of Leather, Slippers of Gold (Čižmy z kože, papuče zo zlata) približujú atmosféru barov, kde sa stretávali ženy z formujúcej sa lesbickej komunity v Buffalo, v štáte New York, ktoré prostredníctvom oblečenia, manierizmu a celkového vzhľadu prispievali k zviditeľňovaniu lesbickej identity a subkultúry na verejnosti. John D’Emilio7 poukazuje na to, že hoci Kalifornia bola v povojnovom období jediným štátom, ktorý zaručoval právo homosexuálov združovať sa v baroch a iných verejných priestoroch (San Francisco malo koncom 50. rokov viac ako tridsať gejských barov), polícia si vždy našla nové dôvody na prehliadky týchto barov. Vzhľadom na pokračujúcu homofóbiu, podporovanú inštitúciami heteronormatívnej spoločnosti, objavujúce sa homofilné hnutie (Homophile Movement), ktoré sa v tom čase strategicky dištancovalo od barovej gejskej subkultúry v San Franciscu, bolo v 50. rokoch takmer neviditeľné.

Koncom 60. a začiatkom 70. rokov, v kontexte spoločenských zmien iniciovaných hnutím za občianske práva a proti rasovej diskriminácii, ako aj protivojnovým, pacifistickým, študentským a ženským hnutím a v atmosfére objavujúcej sa „sexuálnej revolúcie” sa rozrastajúca subkultúra sexuálnych menšín v USA začína zviditeľňovať, a to zásluhou gejov, lesieb, bisexuálov, bisexuálok a transvestitov (drag queens), ktorí a ktoré sa začali otvorene politicky angažovať. Hoci v San Franciscu sa aktivistická interakcia medzi barovou gejskou subkultúrou a homofilným hnutím začala už v polovici 60. rokov a priniesla prvé politické víťazstvá sexuálnych menšín v Kalifornii, za začiatok gejského aktivizmu v USA sa vo všeobecnosti považujú protestné demonštrácie gejskej komunity v New York City, vyvolané policajnou raziou v Stonewall Inn v júni 1969.

Na začiatku 70. rokov patrili mnohí bisexuáli do heterosexuálnych „swinger” komunít, ale mnohí sa politicky identifikovali s rozrastajúcim sa hnutím gejov a lesieb (Gay and Lesbian Liberation Movement). Bez ohľadu na afiliáciu, bisexuálni aktivisti obhajujú sexuálnu slobodu – právo na sexuálne vzťahy s príslušníkmi oboch pohlaví. V roku 1972 bola v New Yorku založená prvá bisexuálna organizácia, The National Bisexual Liberation Group, po ktorej nasledovali v roku 1976 národné centrum bisexuálov v San Franciscu – The National Bisexual Center, a organizácia BiWays, založená v Chicagu v roku 1978. V 80. rokoch sa v USA začali objavovať nové bisexuálne organizácie založené z iniciatívy žien, ako napríklad The Boston Bisexual Women’s Network, založená v roku 1983, a o tri roky neskôr The Seattle Bisexual Women’s Network. V roku 1987 sa bisexuálne aktivistky a aktivisti po prvýkrát pridali ako organizovaná skupina k washingtonskému pochodu za práva gejov a lesieb March on Washington for Gay and Lesbian Rights, ktorý sa neskôr z iniciatívy o vytvorenie politickej aliancie a príslušníčok rôznych sexuálnych menšín premenoval v roku 1993 na National March on Washington for Gay, Lesbian and Bi Rights.

Od začiatku 90. rokov začali aktivistky a aktivisti z radov rôznych sexuálnych menšín v USA zakladať zastrešovacie organizácie, GLBT (gay, lesbian, bisexual, transgender) a queer aliancie, používajúc sebazviditeľňovanie a paródiu8 ako stratégiu individuálnej a kolektívnej rezistencie voči homofóbii a diskriminácii sexuálnych menšín. Vďaka viac ako tridsaťročnému úsiliu aktivistov, dožadujúcich sa práv sexuálnych menšín na štátnej a federálnej úrovni, niektoré štáty v USA v súčasnosti povoľujú registrované partnerstvo a adopciu detí partnermi rovnakého pohlavia.9 No aj napriek tomu, že GLBT aktivisti a aktivistky relatívne úspešne narúšajú heteronormatívny status quo, pretrvávajúca homofóbia, prejavujúca sa vo forme predsudkov, verbálneho, ale aj fyzického násilia10, ako aj inštitucionalizovanej diskriminácie sexuálnych menšín je dôvodom na pokračovanie v queer aktivizme.

Diskurzívna konštrukcia bisexuality v médiách

Tak ako v každej heteronormatívnej11 spoločnosti, aj v USA sa dominantné mediálne diskurzy podieľajú na udržiavaní heteronormatívneho statusu quo. Až do prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia, pod vplyvom dominantných psychiatrických, právnych a náboženských mocenských diskurzov boli homoerotické túžby, akty a vzťahy reprezentované v médiách prevažne ako chorobné, nemorálne, hriešne, neprípustné, nebezpečné, odsúdeniahodné a penalizovateľné. Značný podiel na takejto reprezentácii mali „pulp” časopisy, ktoré napríklad v období federálnej antihomosexuálnej kampane v 50. rokoch uverejňovali takmer denne články prispievajúce k šíreniu homofóbie a paranoidných vízií.12

Koncom 60. rokov, v dôsledku objavujúceho sa gejského aktivizmu v USA, nastáva určitý posun v mediálnej reprezentácii homosexuálnych a bisexuálnych túžob, praktík a identít: Z pacienta, hriešnika a kriminálnika sa odrazu stáva aj politický subjekt, dožadujúci sa práv a vzbudzujúci paniku medzi príslušníkmi „morálnej väčšiny”13. V dominantných mediálnych diskurzoch sa síce začína objavovať zmienka o politických požiadavkách gejských aktivistov, ale mediálna reprezentácia aktivistov je prevažne negatívna; gejovia, lesby, bisexuálni a transgender aktivisti a aktivistky sú síce čoraz väčšmi viditeľní a viditeľné, ale bez možnosti sebaartikulácie. Pozitívna reprezentácia gejského aktivizmu sa dostáva na verejnosť iba prostredníctvom alternatívnych médií, vo forme filmových dokumentov, plagátov a rôznych publikácií s relatívne nízkym nákladom.

Začiatkom 70. rokov mnohé americké populárne médiá začali prejavovať enormný záujem o bisexuálnu klubovú scénu s cieľom škandalizovať známe osobnosti pohybujúce sa v týchto kluboch.14 Masmédiá z tohto obdobia do istej miery glorifikovali bisexualitu ako módu prevládajúcu v určitých spoločenských kruhoch a výhodne využili konštrukt tzv. „bisexual chic” na zvýšenie ziskov z reklamy. Bisexuál je v tomto období reprezentovaný v médiách ako excentrický individualista (výlučne je to on, a nie ona), ktorý je zároveň obdivovaný i odsudzovaný.

V polovici 80. rokov sa mediálna reprezentácia bisexuality začína objavovať v rôznych žánroch: v novinách a časopisoch, v televíznom spravodajstve, v televíznych situačných komédiách (sitcoms), vo filme a v reklame. V druhej polovici 80. rokov americké médiá začali v zvýšenej miere prinášať explicitne negatívne reprezentácie nenormatívnych sexuálnych praktík ako odozvu na epidémiu AIDS. V hraných filmoch a televíznych situačných komédiách sa začala objavovať reprezentácia promiskuitných bisexuálnych a homosexuálnych protagonistov, ktorí rozširujú AIDS medzi „nevinnými obeťami”15. Marjorie Garber na základe analýzy článkov uverejnených v roku 1987 v štyroch populárnych amerických periodikách (Newsweek, Atlantic Monthly, New York Times, Cosmopolitan) poukazuje na to, že stereotyp podvádzajúceho bisexuálneho manžela, ktorý nie je ochotný alebo schopný ovládať svoj nebezpečný dvojitý intímny život, sa stáva typickou reprezentáciou bisexuála, ktorý je tak označený za hlavného vinníka zodpovedného za šírenie AIDS medzi nič netušiacou populáciou.16 Negatívna mediálna reprezentácia, ktorá spájala bisexualitu s AIDS, bola jedným z dôvodov na mobilizáciu bisexuálneho aktivizmu. Ako odpoveď na bujnejúce obrazy negatívnych stereotypov bisexuality v médiách sa bisexuálni aktivisti usilovali poukázať na krátkozrakosť obvinení, ktoré pripisovali bisexuálom zodpovednosť za epidémiu AIDS. Provokatívne tvrdenie „Bisexuáli nešíria AIDS, AIDS sa šíri prostredníctvom nechráneného sexu!”17 sa stalo jedným zo sloganov aktivistov ACT UP. A tak kým médiá pokračovali v morálnom odsudzovaní homoerotických praktík a vytváraní stereotypov „vinných” (bisexuáli, homosexuáli) a „nevinných” (heterosexuáli), queer aktivisti a aktivistky sa usilovali mobilizovať komunity sexuálnych menšín a zabrániť epidemickému šíreniu AIDS prostredníctvom zverejňovania informácií o spôsoboch šírenia AIDS, o možnostiach ochrany pred sexuálne prenosnými chorobami, ako aj distribúciou prezervatívov, sterilných ihiel, gumených rukavíc a fólií.

Explicitné alebo implicitné morálne odsúdenie homoerotických praktík, ako aj stereotypné konštrukty bisexuálov a gejov ako HIV pozitívnych, šíriacich sexuálne prenosné ochorenia a umierajúcich na následky AIDS, možno až do konca 80. rokov nájsť vo filmoch rôznych žánrov, v ktorých sa objavujú protagonisti s homoerotickými túžbami a identitami.18 Týchto protagonistov takmer bez výnimky očakáva skôr či neskôr izolácia, samovražda, choroba končiaca sa smrťou a podobné „tresty” za odvahu byť iným či inou.19
Začiatkom 90. rokov nastáva v mediálnej reprezentácii bisexuality opäť posun: Americké médiá venujú čoraz viac pozornosti údajne narastajúcej popularite bisexuálnej identity, prejavujúcej sa čoraz otvorenejšie najmä medzi mladými ľuďmi. Článok uverejnený v júli 1995 v populárnom týždenníku Newsweek pod titulom Bisexuality. Not Gay. Not Straight. A New Sexual Identity Emerges je príkladom mediálnej konštrukcie bisexuality ako novej sexuálnej identity. Autor článku John Leland20 tvrdí, že bisexualita je skrytá horúca karta nášho erotického života, ktorá je odrazu oveľa viditeľnejšia. Kým v centre pozornosti sú príbehy šiestich bisexuálnych párov (ich výber sa dá interpretovať ako pokus o heterogénnu, no zďaleka nie reprezentatívnu mikrovzorku strednej vrstvy americkej populácie), autor článku sa pokúša evokovať myšlienku, že narastajúci záujem o bisexualitu je do značnej miery dôsledkom vplyvu pop kultúry.21 V podobnom tóne sa nesie aj diskusia o bisexualite v populárnom televíznom programe Date Line, odvysielaná na ABC v lete 1995 pod titulom Walk on the Bi-Side.22 Bisexualita je aj tu prezentovaná ako nová identita, populárna najmä medzi mladými ľuďmi na univerzitách, ako experiment, ktorý sa skôr či neskôr skončí, ako módny výstrelok propagovaný v komerčných médiách.

Prečo je bisexualita odrazu reprezentovaná ako nová identita v televízii, v časopisoch, v reklame a v populárnej hudbe23? Eve Kosofsky Sedgwick24 poukazuje na to, že reprezentácia „deviantných” sexuálnych identít ako nových je flexibilným trópom americkej konzumnej kultúry. A keďže komerčné médiá v USA sú financované z poplatkov za reklamu a starý slogan „sex sells” (sex predáva) je v záujme ziskov potrebné neustále prezentovať v novom balení, erotické znovuobjavenie bisexuality v strednoprúdových médiách možno interpretovať ako ďalší príklad komodifikácie nenormatívnych sexuálnych identít. Reklamní agenti sú opäť raz v eufórii – bisexualita prináša zisky!

Databázy rôznych filmových archívov prezrádzajú, že filmová reprezentácia homoerotiky má už dlhú tradíciu. No napriek tomu, že kinematografické archívy obsahujú stovky filmov s postavami gejov, lesieb a bisexuálov, Richard Dyer poukazuje na to, že väčšina týchto filmov prezentuje homoerotické túžby a identity z heteronormatívnej perspektívy.25 V americkej kinematografii, s výnimkou filmových titulov z produkcie nezávislých filmových spoločností, strednoprúdové filmy reprezentujúce bisexuálne túžby a identity sa typicky sústreďujú na erotické trojuholníky (objekty túžby), ako je tomu napríklad vo filmoch Three of Hearts (Tri srdcia), In and Out (približne Utajený a otvorený), Threesome (Trojica), Chasing Amy (Naháňačka za Amy), ktoré na jednej strane evokujú provokatívne otázky týkajúce sa rodu objektu túžby, ale zároveň prispievajú k vytváraniu a šíreniu stereotypov o nenormatívnych sexuálnych identitách.
Jedným zo strednoprúdových filmov, ktorý prejavil ambíciu pohrať sa s politickým potenciálom bisexuality prostredníctvom reprezentácie fluidálnosti erotických túžob, sexuálnych praktík a identity, je film Chasing Amy. Je však tento film naozaj príbehom o kontrahegemonickom potenciáli bisexuality? O akej sexuálnej identite je tu reč? O akú transformáciu identity ide v tomto filme, kde sa hlavná protagonistka Alissa identifikuje ako lesba, ktorá po rokoch sexuálneho „experimentovania” (ako neskôr vyjde najavo, so ženami aj mužmi) zrazu našla toho pravého muža? Prečo v momente, keď sa Alissa zaľúbi do muža, počiatočná subverzná fluidálnosť erotických túžob je nahradená strmhlavým návratom k obnoveniu heteronormatívneho statusu quo?

Ďalším zaujímavým príkladom nevyužitej príležitosti na reprezentáciu politického potenciálu bisexuality je film Velvet Goldmine, v ktorom sa americký režisér Todd Haynes26 sústredil na príbeh fiktívnej hviezdy britskej glam-rockovej scény zo 70. rokov Briana Sladea a jeho milenca Curta Wilda. Brian, personifikujúci androgýnny imidž Davida Bowieho, je vyobrazený ako talentovaný a atraktívny mladý muž, z ktorého sa stane zbožňovaný, excentrický a slávny glam-rockový idol, verejne sa oddávajúci slastiam bisexuálnych orgií. V momente, keď sa Brian ocitá na vrchole slávy, rozhodne sa, že zinscenovaná smrť na pódiu je preňho jediným riešením na únik pred glam-rockovou persónou, ktorú vytvoril, no v dôsledku tohto rozhodnutia stráca postupne manželku Mandy, slávu, kariéru, a po čase aj milenca Curta. Stereotypná konštrukcia bisexuality sa prejavuje nielen v tom, že film glorifikuje promiskuitnú bisexualitu (a potenciálne tak podnecuje automatické asociovanie bisexuality s promiskuitou), ale najmä v tom, že reprezentácia bisexuality v tomto filme je viac-menej apolitická. Film síce nesmelo prezentuje bisexualitu aj ako sexuálnu identitu, ale politický potenciál bisexuality je umlčaný, napriek tomu, že časovo je film situovaný do obdobia počiatkov bisexuálneho aktivizmu.

Podobná kritika sa vzťahuje na čoraz častejšie sa objavujúcu reprezentáciu bisexuality v reklame, časopisoch, novinách a televízii. Existujúce štúdie dokumentujú, že stúpajúci počet reprezentácií homoerotických túžob, praktík a identít v médiách neznamená automatické narušovanie heteronormatívneho statusu quo, keďže táto reprezentácia vo väčšine prípadov ignoruje existenciu bisexuálnych, lesbických a gejských komunít a hnutí, nevypovedá o aktivizme za práva sexuálnych menšín a má tendenciu prezentovať homofóbiu a diskrimináciu ako individuálny, a nie spoločenský problém.

Bisexualita: „nový” predmet akademického výskumu

Údaje prezrádzajú stúpajúci počet vedeckých publikácií o bisexualite27, vydaných v Spojených štátoch amerických v 90. rokoch; možno ich rozdeliť do troch skupín: empirické, aktivistické a kriticko-teoretické. Príkladom empirických štúdií bisexuality je kniha Dual Attraction: Understanding Bisexuality (Dvojaká príťažlivosť: chápanie bisexuality),28 prezentujúca výskum bisexuality medzi ženami a mužmi v San Franciscu, ako aj nové vydanie knihy Fritza Kleina29 The Bisexual Option: A Concept of One Hundred Percent Intimacy (Bisexuálna alternatíva: koncept stopercentnej intímnosti). Príkladom aktivistických publikácií, prezentujúcich výpovede o formovaní bisexuálnej identity, je antológia Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out („Bi” pod akoukoľvek inou prezývkou: výpovede bisexuálov)30, prezentujúca osobné comingoutové príbehy ľudí, ktorí sa identifikujú ako bisexuáli. Podľa názoru mnohých aktivistov a aktivistiek táto antológia, ktorá je jedným z prvých pokusov o odhalenie neviditeľnej bisexuálnej menšiny, sa stala katalyzátorom hnutia za bisexuálnu identitu a aktivizmus. K ďalším publikáciám, ktoré prispeli k zviditeľňovaniu bisexuálov, patria knihy The Other Side of the Closet (Na druhej strane uzavretosti), antológia prezentujúca comingoutové príbehy gejov, lesieb a bisexuálov; Generation Q, antológia esejí o sexuálnych menšinách v kontexte AIDS krízy; Bisexual Politics: Theories, Queries, and Visions (Bisexuálna politika: teórie, otázky a vízie), kniha približujúca trajektóriu bisexuálneho aktivizmu v kontexte hnutia sexuálnych menšín; ako aj kniha Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories (Vytváranie priestoru pre nás /samých/: história lesbických, gejských a bisexuálnych komunít), dokumentujúca rast lesbických, gejských a bisexuálnych komunít v USA.31 Príkladom kriticko-teoretických prác o bisexualite sú štúdie vychádzajúce z postmodernistickej teórie, problematizujúce koncept bisexuálnej (a akejkoľvek fixnej) identity, ako napríklad knihy RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires (Re-prezentácia bisexualít: subjekty a kultúry fluidných túžob) a už spomenutá kniha Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life (Vice versa: bisexualita a erotika každodenného života).32 Kniha Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves (Lesbické a bisexuálne identity: konštruovanie komunít a seba samých),33 nachádzajúca sa na rozmedzí kriticko-teoretických a aktivistických textov, potvrdzuje, že rastúci počet akademických diskurzov o bisexualite v 90. rokoch treba vidieť ako výsledok vplyvu aktivizmu na akademické diskurzy, ale aj ako reakciu akademických kruhov na rastúce politické zviditeľňovanie bisexuálnych aktivistov a aktivistiek.

Autori a autorky mnohých akademických publikácií však upozorňujú na to, že bisexualita nie je žiadnym novým predmetom akademického výskumu, pričom sa odvolávajú na prácu Sigmunda Freuda, ktorý začlenil koncept bisexuality do psychoanalytickej teórie a praxe už koncom 19. storočia, na Alfreda Kinseyho, zaoberajúceho sa výskumom rôznych sexuálnych praktík v 40. a 50. rokoch, ako aj na rôzne kriticko-teoretické práce artikulujúce nebinárne definície sexuality v uplynulých troch desaťročiach (Michel Foucault, postmodernistická feministická teória a queer teória).

Modernistické chápanie bisexuality je najčastejšie ovplyvnené postojmi Sigmunda Freuda, inšpirovaného názormi Wilhelma Fliessa. V uplynulých sto rokoch boli Freudove názory na bisexualitu podrobené dôkladnej kritike a mnohí súčasní teoretici a teoretičky, zaoberajúce sa štúdiom sexuality, majú tendenciu zaujať dekonštruktívny postoj k Freudovmu chápaniu bisexuality ako „univerzálnej dispozície”.

Alfred Kinsey sa predstavil vedeckej komunite v roku 1948 tzv. štandardným rebríčkom (Standard Scale) na meranie individuálnej sexuálnej orientácie. Podľa Kinseyho možno sexuálnu orientáciu chápať ako kontinuum od 0 po 6, kde 0 zodpovedá výhradne heterosexuálnej orientácii a 6 výhradne homosexuálnej orientácii, s rôznymi možnými variáciami uprostred, ktoré premosťujú oba póly. Kinsey bol tak prvý, kto spochybnil konštrukt statickej binárnej opozície heterosexuality a homosexuality.

Fritz Klein, inšpirovaný Kinseym, prispel k výskumu sexuality v 80. rokoch tzv. Kleinovou tabuľkou sexuálnej orientácie (Klein Sexual Orientation Grid). Podľa Marjorie Garber bolo Kleinovo chápanie sexuálnej orientácie istým krokom vpred oproti Kinseymu, pretože do sexuálnej orientácie a identifikácie zahŕňalo nielen sexuálne správanie, ale aj fantázie a otázky životného štýlu. Garber však upozorňuje na to, že Kleinova tabuľka neberie do úvahy faktor času, teda zmeny v individuálnom správaní, ako ani vplyvy spoločenských a kultúrnych faktorov, ktoré neustále menia definície a posúvajú hranice medzi homosexualitou a heterosexualitou, mužskými a ženskými vlastnosťami, sexuálnou identitou, orientáciou a sexuálnymi praktikami. Hoci Kinsey a Klein vo svojich výskumoch nikdy nepoužili termín bisexualita, štandardná interpretácia ich teoretických náhľadov na sexualitu je taká, že bisexuálna orientácia sa nachádza medzi dvoma pólmi kontinua, uprostred hetero- a homosexuálnej orientácie a identifikácie.

Podobne ako mnohí iní autori a autorky, vychádzajúce z postmodernistického chápania sexuality, Marjorie Garber problematizuje koncepty sexuálnej orientácie a fixnej identity a tvrdí: „Ak bisexualita nie je iba ďalšou sexuálnou orientáciou (a ja si myslím, že nie je), ale je sexualitou, ktorá neguje sexuálnu orientáciu ako kategóriu, sexualitou, ktorá ohrozuje a spochybňuje jednoduché binárne opozície homosexuál – heterosexuál, ‚queer‘ a ‚het‘, a ich biologické a fyziologické významy, ako aj rodové kategórie muž a žena, potom pátranie po význame slova bisexuál ponúka iné výsledky. Namiesto pomenúvania neviditeľnej, nepovšimnutej menšiny, ktorá si teraz hľadá miesto pod slnkom, bisexuál, resp. bisexuálka sa nachádza, tak ako je to pre bisexuálov a bisexuálky príznačné, všade a nikde. Stručne, na [bisexualitu] sa nevzťahuje žiadne ‚naozaj‘. Otázka, či niekto je ‚naozaj‘ heterosexuál alebo gej, naznačuje nepochopenie sexuality, ktorá je fluidálna, a nie zafixovaná; je to príbeh, ktorý sa časom mení, na rozdiel od konceptu fixnej identity, akokoľvek zložitej. Erotické objavenie bisexuality je faktom, ktorý odhaľuje, že sexualita je procesom rastu, transformácie a prekvapenia, nie stabilného a poznateľného stavu bytia.” (Garber 1995, s. 65-66.)

V tomto citáte Garber jasne odmieta teoretické chápanie sexuálnej identity v zmysle binárnych opozícií v prospech chápania sexuálnej identity ako fluidálnej, nezafixovanej a potenciálne sa meniacej. Svoj náhľad na bisexualitu precízne artikuluje v tvrdení, že bisexualita ako prejav fluidálnosti sexuálnych túžob sa vyznačuje „odolnosťou voči stabilnej referenčnosti”34.

Vzhľadom na to, že identita je organizačným princípom menšinových spoločenských hnutí, autorky a autori zaoberajúci sa postmodernistickou dekonštrukciou identity poukazujú na kontradikciu medzi chápaním subjektu v kritickej teórii a imperatívmi politického aktivizmu. Gayatri Chakravorty Spivak (1985)35, známa svojou anti-esencionalistickou teoretickou pozíciou tvrdí, že v aktivistickom kontexte je „strategický esencionalizmus” opodstatnený. Podobne ako Spivak, Judith Butler (1991) a Eve Kosofsky Sedgwick (1993) problematizujú koncept unitárneho subjektu a rozlišujú medzi politicky strategickou identifikáciou a dekonštruktivistickým chápaním identity ako fluidálnej, ne-unitárnej subjektivity.

Otázka politickej subjektivity je kritickou otázkou v úvahách o diskurzívnej konštrukcii bisexuality. Dôležité je si uvedomiť, že politický potenciál bisexuality je umlčaný nielen v tých mediálnych reprezentáciách, ktoré sa zameriavajú na rod objektu túžby a na komodifikáciu bisexuality, ale aj v mnohých akademických diskurzoch o bisexualite, ktoré ignorujú otázky režimov moci a politických subjektov. Domnievam sa, že ak sa má bisexualita stať subverzívnou, kontra-hegemonickou, narúšajúcou heteronormatívny status quo, je nevyhnutné bisexualitu artikulovať ako politickú subjektivitu, konfrontujúcu sa s režimami moci.

Poznámky:

1. 1Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 15.
2. Tamže.
3. Pozri Foucault, Michel: The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction. Vintage, New York [1976], 1990, s. 45.
4. Foucault, Michel: The History of Sexuality: Volume 1, An Introduction. Vintage, New York [1976], 1990; Eve Kosofsky Sedgwick: Epistemology of the Closet. University of California Press, Los Angeles 1990; Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990; Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996; Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997; Sender, Katherine: Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays, and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998; Henderson, Lisa: Queer Communication Studies. In: Gudykunst, William (ed.). Communication Yearbook, Vol. 24, Sage, Thousand Oaks 2000, s. 464-484.
5. Pozri Garber, Eric: A Spectacle in Color: The Lesbian and Gay Subculture of Jazz Age Harlem. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 318-331.
6. Pozri Bérubé, Allan. Marching to a Different Drummer: Lesbian and Gay GIs in World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990.
7. Pozri D’Emilio, John: Gay Politics and Community in San Francisco Since World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 456-473.
8. Pozri Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990.
9. Pozri Rosenbloom, Rachel (ed.): Unspoken Rules: Sexual Orientation and Women’s Human Rights. International Gay and Lesbian Human Rights Commission 1995, s. 215-225.
10. Jedným z tragických príkladov pretrvávajúcej homofóbie v USA je brutálne usmrtenie Mathewa Sheparda, študenta z University of Wyoming v roku 1998.
11. Pod heteronormatívnou spoločnosťou rozumiem spoločnosť, ktorá považuje heterosexuálne túžby, vzťahy a akty za normu, a akékoľvek iné sexuálne túžby, vzťahy a akty za odchýlku od normy.
12. Allan Bérubé uvádza ako príklad článok s titulkom Hidden Homos and How to Spot Them (Utajení teploši a ako ich spoznať). Pozri Bérubé, Allan: Marching to a Different Drummer: Lesbian and Gay GIs in World War II. In: Duberman, Martin a i. (eds.): Hidden from History: Reclaiming the Gay and Lesbian Past. Meridian, The Penguin Group, New York 1990, s. 393.
13. Pozri Sender, Katherine: Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays, and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998.
14. Pozri Gross, Larry: Contested Closets: The Politics and Ethics of Outing. University of Minnesota Press, Minneapolis a Londýn 1993.
15. Pozri Dyer, Richard: Now You See It: Studies on Lesbian and Gay Film. Routledge, New York a Londýn 1990, s. 1, 292.
16. Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 94.
17. Tamže, s. 95.
18. Pozri Epstein, Rob – Jeffrey Friedman: The Celluloid Closet. A Telling Pictures Production, 1995. Pozri tiež Vito Russo: The Celluloid Closet: Homosexuality in the Movies. Harper and Row, New York [1981] 1987.
19. Podrobnú analýzu reprezentácie bisexuálnych protagonistov vo filmoch je možné nájsť v knihe Wyane M. Bryant: Bisexual Characters in Film: From Anais to Zee. Harrington Park Press, New York 1997. Príklady reprezentácie bisexuálov v televízii sú zdokumentované vo výskumnom videoprojekte Off the Straight and Narrow: Lesbians, Gays and Bisexuals on Television. Media Education Foundation, Northampton 1998.
20. Pozri Leland, John: Bisexuality. Not Gay. Not Straight. A New Sexual Identity Emerges. In: Newsweek 17. júla 1995, s. 44-50.
21. Leland poukazuje na to, že David Bowie, Mick Jagger, Courtney Love, Billie Holiday, Rachel Williams, Sandra Bernhard a Michael Stipe sú zdrojom inšpirácie pre bisexuálky a bisexuálov rôznych generácií.
22. Pozri Walk on the Bi-Side, Date Line. (Producentka: Cathy Singer, ABC, 1995).
23. Príkladom je text piesne Bi z produkcie britskej skupiny Living Colour: „There is a category if you are straight or gay, You are a wild card gambler, if you like it both ways. Everybody wants you when you are bi, Looking at the girls, Eyeing all the guys, Everybody loves you when you are bi, The tension and the passion is doubly amplified…” („Existuje kategória, ak si heterosexuál/ka alebo gej, ale ak sa ti páčia aj muži aj ženy, si považovaný/á za hazardného/nú hráča/ku kariet. Všetci ťa chcú, ak si ‚bi‘ (bisexuál/ka), ak sa obzeráš za dievčatami a pohľadom vyzliekaš všetkých chlapcov, každý ťa miluje, ak si ‚bi‘, napätie a vášeň sú dvojnásobné.”).
24. Pozri Kosofsky Sedgwick, Eve: Epistemology of the Closet. University of California Press 1990.
25. Richard Dyer sa odvoláva na filmografiu Gays and Film, ktorá v roku 1984 obsahovala 1300 filmových titulov. Pozri Dyer, Richard: Now You See It: Studies on Lesbian and Gay Film. Routledge, New York a Londýn 1990, s. 1, 292.
26. Pozri film Velvet Goldmine. (Režisér: Todd Haynes. Miramax, 1998).
27. Pozri o. i.: Hutchins Loraine – Kaahumanu, Lani (eds.): Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out. Alyson Publications, Boston 1991; Reba Weise, Elizabeth (ed.): Closer to Home: Bisexuality and Feminism. Seal Press, Seattle 1992; Klein, Fritz: The Bisexual Option. Haworth Press, New York a Londýn 1993; Weinberg, Martin S. a i.: Dual Attraction: Understanding Bisexuality. Oxford University Press, New York 1994; Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Tucker, Naomi (ed.): Bisexual Politics: Theories, Queries and Visions. The Haworth Press, New York a Londýn 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996; Bryant, Wyane M.: Bisexual Characters in Film: From Anais to Zee. Harrington Park Press, New York 1997; Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997; Beemyn, Brett: Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories. Routledge, New York 1997.
28. Pozri Weinberg, Martin S.: Dual Attraction: Understanding Bisexuality. Oxford University 1994.
29. Pozri Klein, Fritz: The Bisexual Option: A Concept of One Hundred Percent Intimacy. Harworth Press, New York a Londýn 1993. Prvá edícia vyšla v roku 1978. Autor knihy uverejnil druhé vydanie pod novým menom Dr. Fred Klein.
30. Pozri Hutchins, Loraine – Kaahumanu, Lani (eds.): Bi Any Other Name: Bisexual People Speak Out. Alyson Publications, Boston 1991.
31. Pozri Pierce Buxton, Amity: The Other Side of the Closet. IBS Press 1991; Bertein, Robin – Silberman, Seth Clark (eds.): Generation Q. Alyson Publications, Boston 1991; Tucker, Naomi (ed.): Bisexual Politics: Theories, Queries and Visions. The Haworth Press, New York a Londýn 1995; Breemyn, Brett (ed.): Creating a Place for Ourselves: Lesbian, Gay and Bisexual Community Histories. Routledge, New York a Londýn 1997.
32. Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995; Hall, Donald E. – Pramaggiore, Maria: RePresenting Bisexualities: Subjects and Cultures of Fluid Desires. New York University Press, New York a Londýn 1996.
33. Pozri Esterberg, Kristin C.: Lesbian and Bisexual Identities: Constructing Communities, Constructing Selves. Temple University, Filadelfia 1997.
34. Pozri Garber, Marjorie: Vice-Versa: Bisexuality and the Eroticism of Everyday Life. Simon and Schuster, New York 1995, s. 149.
35. Pozri Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a Londýn 1990; Kosofsky Sedgwick, Eve: Epistemology of the Closet. University of California Press, Los Angeles 1990; Gayatri Chakravorty Spivak: Can the Subaltern Speak? Speculations on Widow Sacrifice. Wedge 7(8), 1985, s. 120-130.

Autorka je doktorandka University of Massachusetts, Amherst, USA.

Štúdiu uverejňujeme s láskavým dovolením autorky.

Vyšlo vo Feministickom kultúrnom časopise ASPEKT 2 / 2000 – 1 / 2001.

(c) práva vyhradené. žiadnu časť textu nemožno preberať bez súhlasu autorky.

Viac v článku Oľgy Pechovej na http://dokumenty.bengales.cz/les-veda/bisexualita 

Hoci som ľaváčka, nesprávam sa tak na 100%. Pravou rukou možno neviem písať (ono, ani to ľavou to práve nejde najlepšie, naši vravia, že je to skôr škrabopis ako krasopis, ale na tom sa určite podpisuje aj príslušnosť k počítačovej generácii) ale na druhej strane ľavou nehodím šuter, loptu či  inú hovadinu ani z polovice tak ďaleko ako pravou. Tenis aj bedminton hrám zásadne pravou. Futbal hrám tuším oboma, ale to už ani neviem odhadnúť, lebo je to asi večnosť, čo som ho naposledy hrala. Príbor som si rozdelila presne na polovicu, lyžica zásadne do ľavej a ostatný príbor chytám ako praváčka. Preferujem ľavácku škrabku na zemiaky a aj kuchynský nôž radšej držím v ľavej, hoci aj tou sa neraz „šikovne” porežem. Nuž, na niektoré veci nie som zdatná nech sa na ne vrhnem hociktorou rukou. Mohla by som pokračovať výpočtom ďalších drobnosti a nemravností, v ktorých som lepšia s používaním pravej alebo ľavej ruky, ale na dnes to stačilo.

Nikdy som nemala vyhranený hudobný vkus. Sú veci, ktoré nemusím, ale nikdy nehovorím nikdy a v niektorých chvíľach ma prekvapí a osloví aj hudba, o ktorej som si dovtedy myslela, že bez nej môžem byť. Rocková a folková hudba sa strieda z popovou alebo sem tam aj vážnou. Napriek tomu, že som hluchá ako peň, rada spievam, keď ma nikto nevidí alebo nikto nepočuje.

Som vo svoje podstate asi introvertná, ale občas, neviem prečo, začnem byť bláznivo ukecaná — až sa potom z hrôzou obzerám späť čo som to nakvákala. Rada sa vraj predvádzam (to „vraj” som si aj mohla odpustiť, už je to raz tak, túto chybičku krásy nemá zmysel zatĺkať). Niekedy  to až prestrelím. A to som si k tomu vôbec nemusela vypiť, niekedy stačí trochu silnejšia káva či priveľa coly.

Moja segra tvrdí, že som kľidaska a nič ma nerozhádže. Na druhej strane ťažko ma označiť za flegmatičku. Vždy robím niekoľko vecí naraz a občas stíham aj nemožné. A neraz to vyžadujem aj po druhých (snáď mi kolegovci odpustia). To by flegmoš určite nezvládal. Občas viem byť netrpezlivá a nedočkavá. Vtedy sa zmením na 5 ročné decko, ktorému sľúbili v pondelok, že pôjde v piatok na kolotoče a celý týždeň o tom bude spievať, ako by sa to malo stať za 5 minút. Flegmošovi by to žily určite netrhalo. Na druhej strane, cholerická povaha je mi tiež skôr vzdialená. Sú veci, ktoré so mnou nepohnú. Niektoré bolestivé veci občas dokážem prijať s takou pokorou voči životu a bohu, že ma to až desí. Nie že by som to neoplakala. Ale prijať nevyhnutné ako by som ani nijako inak ako v pokoji nevedela. Raz som sa na boha hnevala, keď odišla moja stará mama. Ale nakoniec som to prijala, nič iné mi neostalo. Život je raz taký, aj smrť k nemu patrí.

Nikdy nepanikárim, alebo takmer vôbec nikdy —  hlavne nikdy nie v krízových situáciách, ako napr. keď sa treba zorientovať v cudzom meste, alebo keď vám začne do výšky jedného metra žiarivo modrým plameňom horieť dekoračný piesok z gelovej sviečky a kryt vedľa stojace cd-prehrávača sa od horúčavy začne topiť a rozlievať ako nejaký med. Vtedy s tepom na úrovni spánku začnem hasiť vznikajúci požiar. Neviem prečo práve v takých situáciách nepanikárim, lebo inokedy  pri úplne obyčajných maličkostiach, ako je vybaviť si služobnú cestu, či zarezervovať hotel alebo letenku, chytám koprivku a snažím sa jednoduchej organizačnej práci tohto druhu vyhnúť pokiaľ sa to dá. Ako asistentka by som určite nikdy neuživila.

Ani predávanie zo mňa nikdy nedostanete. Obdivujem občas ľudí, ktorí dokážu iným predávať aj to, čo určite nepotrebujú. Na toľko som extrovertná nikdy nebola. Vtedy radšej tvrdím, že som introvertná duša a držím sa svojho remesla.

Som žena (teda geneticky som si to ešte neoverila, ale povrchové znaky to zatiaľ dosť výrazne naznačujú Moja segra a tatko však s obľubou hovoria o tom, že sa správam ako chlap. Preto, že nosím pánske topánky, košele a sem tam kravaty. Zásadne neviem sedieť s kolenami pri sebe, ani keď mám sukňu. Napriek tomu, že sa rada obliekam občas ako butch, nemôžem tak chodiť oblečená stále. Milujem aj sukne, akurát si k nim rada obujem napr. aj trekingové baganče, tenisky alebo pánske topánky. Lodičky som nemala na nohe ani nepamätám. Butchovské športy som prestala hrať už dávnejšie, ale v puberte som bola známa najmä tým, že som lietala s chalanmi po dvore a ako jediná baba som zvládala hádzať a chytať tak ako to vedeli iba chalani. Na strednej som bola jediná divoška, čo hrala po prestávkach s našimi rockermi šnabsa, miesto pudrovania si nosu na chodbových toaletách. Rada hrám basket a volej, ale futbal už ma toľko nebaví ako kedysi. Asi starnem. V poslednom čase som prepadla vášnivo tancu — salse a brušnému vlneniu — nevzdala by som sa ich asi za žiadnu cenu, napr. ani za cenu toho, že sa pri nich občas cítim trápne vo svojej telesnej konštrukcii. To, čo mi to dáva, je viac ako mi to v sebaúcte občas berie, takže to jednoducho milujem.

Ktorá butch by tancovala salsu alebo by sa vrhla na brušný tanec? Takú som zatiaľ nestretla.

Rozprávam hrubo, občas, ale vôbec na to nie som hrdá. Radšej by som sa odnaučila nadávať. Nie však preto, že sa to na dámu nesluší. Prestáva sa mi to páčiť, aj na druhých, nielen ženách ale aj na mužoch, preto by som to radšej opustila.

Nefajčím cigarety (nie že by ženy nefajčili alebo žeby sa mi to na nich nepáčilo) ale mám prapodivnú záľubu v cigárach a fajkách. Žien s touto záľubou poznám naozaj len zopár, najmä tých, čo sú posadnuté bafkaním z fajky. Vlastne takú som zatiaľ nestretla.

S obľubou hovorím, že som tak trochu vegetariánka, ale sem tam jem aj mäso. Istý čas som vegetariánčila úplne ale odvtedy som sa k tejto výlučnosti už nikdy celkom nevrátila. Stále však preferujem jesť najmä bezmäsité jedlá.

A nakoniec je to moja záľuba v mužoch aj ženách. To už radšej nebudem ani komentovať. Predponu bi by som mohla používať nielen len so slovkom sexualita.

Moja filozofia je jing-jangová. Všetko zlé je na niečo dobré. Svetlo v sebe skrýva tmu, láska nie je vždy jednoduchá alebo výlučne vášnivo komplikovaná. Smiech prichádza občas cez slzy. Za vyrovnanosť považujem prítomnosť oboch pólov spektra, nie ich absenciu. Mám radšej komplexné a plnofarebné obrazy ako čiernobiele škatuľkovanie.

Mám radšej otvorené možnosti ako jednoznačné nalinkované cesty. Som už raz taká, v podstate na prvý pohľad nudná a priemerná, a zároveň viac nenormálna ako normálna  …